História rukoväte dáždnikov a skladacích dáždnikov

Therukoväť dáždnikmožno povedať, že ide o jeden z najstarších vynálezov ľudstva. V Číne v 11. storočí pred naším letopočtom hodvábzvládnuť dáždnikypoužívali čínski kniežatá a šľachtici. V rovnakom období sa v starovekom Grécku a Ríme objavili aj dáždniky, ktoré nosili otroci, aby chránili aristokratické ženy pred dažďom a tieňom. S pádom Rímskej ríše v piatom storočí dáždniky takmer zmizli z európskeho kontinentu. Až v renesancii sa dáždniky vrátili na európsky kontinent a Britské ostrovy. Na ďalekom východe nahradili hodvábne dáždniky dáždniky z olejového papiera, čo umožnilo dáždnikom vstúpiť do domovov obyčajných ľudí a vďaka prosperujúcej národnej sile Tang putovali na východ do Japonska. Už tri tisícročia, hoci materiály povrchu dáždnika siahajú od hodvábu cez olejový papier až po nylon, dáždnik bol vždy taký. Tvar dáždnika dnešných Newyorčanov je vo všeobecnosti rovnaký ako ten Chang’an. Ľudská veda a technika sa menia každým dňom a neexistuje žiadny nový vynález, ktorý by nás prinútil dôstojnejšie vstúpiť do upršanej noci.

V porovnaní s 3000-ročnýmrukoväť dáždnika,história skladacích dáždnikov je oveľa kratšia. V roku 1928 vynašiel nemecký inžinier Hans Haupt, zakladateľ spoločnosti Knirps Umbrella Company, prvý skladací dáždnik na svete. Presne tak, skladací dáždnik sa zrodil v germánskej barbarskej krajine, ktorá veľmi rada nosí sako. Hoci je to viac než pohodlné, temperament v ruke má ďaleko od rukoväte dáždnika. Navyše, po zatvorení dáždnika môže dažďová voda zostať priamo pozdĺž povrchu dáždnika s dlhou rukoväťou, ale skladací dáždnik je taký mokrý, že ho nie je možné umiestniť. Hoci každý má skladací dáždnik, muži v oblekoch a kašmírových kabátoch stále držia dlhý dáždnik, keď kráčajú po upršanej ulici v Londýne alebo Tokiu.